Sen sa stal skutočnosťou

Na hodine slovenčiny som nepatrila medzi najlepších v písaní slohu,preto môj článok je písaný tak jednoducho kuchynsky. Od môjho detstva som sa pohybovala medzi športovcami.Otec bol aktívny športovec neskôr tréner a v súčastnosti rozhodca boxu.Často má nosil so sebou na tréning a aj zápasy.Sedavala som v prvej rade a veľkými očami bez zmurknutia som otca sledovala ako rozhodcu v ringu a skoro bez dýchania chalanov ktorý akurát v tom ringu boxovali.Mohla som mať asi 14rokov keď som bola s ocinom na boxerskom podujatí ja ako divák on ako rozhodca.Sportova hala bola preplnená ľuďmi ktorí svojím povzbudzovaním robili neopísateľnú atmosféru.Ako vždy moje miesto bolo v prvej rade,boxeri vbehli do ringu a začal zápas.Pri tomto boxerskom zápase ktorý bol plný bojovnosti,techniky,vytrvalosti som si začala predstavovať samu seba v tom ringu,zrazu som mala potrebu zažiť ten pocit adrenalínu,ukázať svoju šikovnosť a čo sa mi ešte páčilo v tom ringu že sa spoliehaš iba sám na seba.V našom malom meste som poznala všetkých trénerov takže pustiť sa do tréningu problém nebol,skôr to bolo v tej dobe nezvyčajné Žena a box.Chalani má prijali medzi seba úplne perfektne i keď zo začiatku pre nich nepriatelne spárovať (boxovať)so ženou,ale časom si zvykli a poviem vám nešetrili má za čo som vďačná lebo v ringu ma tvrdší úder nevedel prekvapiť.Rok som deň čo deň trénovala a potom to prišlo….Ocino mi vybavil zápas,môj prvý zápas,sen ktorý som si v hlave premietala je tu a ja som sa mocne tešila. Pred zápasom som sa rozcvicila,prezliekla,otec mi navliekol rukavice a prilbu …..zrazu sa postavil oproti mne chytil ma za hlavu „si v pohode“opýtal sa -a v tej chvíli som v pohode bola.Ten okamih keď som kráčala k ringu bol presne taký ako som si ho v hlave premietala no tentoraz to bolo naozaj a tie pocity adrenalínu a radosti boli omnoho silnejšie.Obecenstvo tlieskalo ,cítila som všetky oči na mne a veľmi ma to povzbudzovalo.Akonahle som vstúpila do ringu všetko zmizlo už som vnímala a počula iba rozhodcu a moju súperku.Ano boxer by mal jedným uchom počúvať rady trénera no toto nebola moja silná stránka .Užívala som si každé jedno kolo a bola som na seba hrdá že aj napriek tomu že mnohí tento šport neuznávajú a u nás na Slovensku vlastne ani neexistoval som to dala.Boxovala som ešte ďalších 12rokov,pochodila som Európu,zúčastnila sa majstrovstiev Európy,sveta,medzinárodných turnajov.Pocit keď stojíte na stupni vytaza a vaša vlajka stúpa hore to je niečo neuveriteľné-silne emócie.Neskor som okusila aj profesionálny ring.Mam veľa krásnych zážitkov,spoznala som úžasných ľudí .Zlom v kariére prišiel mojim otehotnením ale ani vtedy som sa s boxom rozlúčiť nevedela a preto som sa rozhodla robiť rozhodkynu.Je pravda že táto funkcia ma nenapĺňa tak ako keď som bola v pozícii boxerky,ale to nevadí tá atmosféra je tam stále a ja môžem byť jej súčasťou.